Dnes mám 30 preč a k Vianociam pristupujem vlažne. A to mám doma malé dieťa, prosím pekne! Ale nič nezaberá. Ani iskričky v očiach, ani spoločne písaný list Ježiškovi. Je to, ako keď cvakáte zapalovačom pod plynovým horákom, ale naprázdno. Cvak, cvak, cvak... a nikde žiaden plameň. Tak nič.
Ale ako tak sledujem, nie som v tom sama. Povedala by som, že tieto príznaky sa našou populáciou šíria celoplošne. Teraz určite máte nejaké vysvetlenie, prečo. Komercia, pošliapanie duchovného (a náboženského) významu Vianoc atď. Len krčím ramenami. Čo ja viem?
Nechce sa mi ani stromček zdobiť. Ísť dolu do pivnice, prehrabovať sa v starých škatuliach, pátrať, kam som založila vianočné gule... Piecť sa mi celkom chce, ale to len preto, že ja pečiem rada. Piecť sa mi proste chce vždy. Darčeky dostanem, aké som si vymyslela. Samé praktické veci. Túžim po niečom príšerne nepraktickom a nekonečne krásnom, ale Ježiškovi som to nenapísala. Lebo.
Závidim gazdinkám, ktoré majú už dávno slávnostne vyzdobený dom, adventný veniec a napečených aspoň 5 druhov koláčikov. Závidím im ten vianočný elán a radosť z každej novej rozsvietenej girlandy na okne. Odkiaľ sa berie takéto nadšenie?
Viem, že na Štedrý večer napokon bude všetko, ako sa patrí. Aj stromček, aj slávnostná večera, aj tie darčeky. Ale bude to všetko také... Vlažné a veselé!